Každý z nás máva občas chute. Neprekonateľné, zúrivé chute. Na čokoládu, na slaninu, na ten najnezdravší výber nezdravých jedál vo fastfoode. Pizza o polnoci. Vyprážaný rezeň.
Občas sú tie chute skutočne bizarné – tehotné ženy by o tom vedeli rozprávať (a často aj rozprávajú). Ale nie je za tým snaha nášho tela povedať nám, že nám čosi chýba? Tak ako smäd je príznakom nedostatku tekutín a hlad nám oznamuje, že treba doplniť žalúdok.
Tabuľka, ktorá sa šíri po sociálnych sieťach, vychádza z tohto predpokladu. A vedie ho znepokojujúcim smerom.
Zbavíme sa teda chute na čokoládu čerstvou mrkvou a túžba po hamburgeri zmizne po schrúmaní listu šalátu?
NIE – Hoci by sa nám to páčilo, ľudské telo nie je pojazdné laboratórium, ktoré monitoruje množstvo jednotlivých látok a keď deteguje nedostatok dusíka, nariadi nám odkrojiť si krajec chleba.
Chuť na čokoládu mozog zapína, keď sa chce cítiť dobre. Fenyletylamín totiž potrebuje na produkciu endorfínov, ktoré sú takou našou internou drogou šťastia. Kdeže horčík!
Takisto chuť na soľ či slané jedlá sa dostaví po tom, čo sme čosi vypotili. Okrem vody sa totiž z nášho tela vyplavila okrem iného aj soľ, ktorá pomáha vodu držať v tele. To nenahradíme kozím mliekom, ale zase len soľou. A pokiaľ nechceme zúrivo piť a ešte zúrivejšie močiť, radšej telo poslúchnime a netýrajme ho pangasiom duseným na pare.
