Vynálezca telefónu, Alexander Graham Bell, nikdy nezavolal svojej žene alebo mame. Obe boli hluchonemé.
ÁNO – Ale s výhradou. Ani jedna sa totiž nedala ani v termínoch bežných v danom čase označiť za “hluchonemú”. Obe totiž stratili sluch až po tom, čo sa naučili rozprávať.
Bellova matka Eliza začala postupne prichádzať o sluch, až keď mal on dvanásť rokov. A práve tento jej zdravotný problém podnietil rodinu Bellovcov zaoberať sa ľuďmi so sluchovým postihnutím a v mladom Aleckovi vzbudil záujem o akustiku. Jeho otec zase zostavil systém znakov, vďaka ktorému mohol ten, čo ho ovláda, zopakovať ľubovoľný ľudský zvuk bez toho, aby ho počul. Aj pomocou toho sa tak vtedajší “hluchonemí” mohli zbaviť polovice svojho handicapu.
Alexander otcovi asistoval a práca učiteľa ho tak zaviedla až k inteligentnej a sebaistej žiačke, ktorá sa o pár rokov stala jeho manželkou. Mabel však tiež prišla o sluch až ako päťročná, nedala sa teda označiť za hluchonemú.
Faktom však je, že Eliza ani Mabel nikdy telefonát od Alexandra nedostali. Mama Eliza bola odkázaná na to, čo jej pretlmočili, a Mabel zase perfektne vedela odozierať z pier, dokonca v niekoľkých jazykoch. Čo jej však pri telefonovaní nijako nepomohlo.
